Monday, March 24, 2008
Wednesday, March 12, 2008
Sunday, March 09, 2008
Pečecká desítka
Ostatnú sobotu som bežal. Bežím takmer každú sobotu. Niekedy pomalšie. Inokedy rýchlejšie. Málokedy s číslom na hrudi. Málokedy znamená štyri. Môj štvrtý pretek. Po dvoch maratónoch a jednej dvanástke prišla na radu desiatka (beh!, nie pivo:).
Odhodlať sa nebolo ľahké
Proti boli mininálne dva faktory: bolesť a ego.
Bolesť
Národný beh Devín - Bratislava 2007 vyryl mi v podvedomí hlbokú brázdu plnú lepkavej a páchnucej zmesy bolesti, beznádeje a hanby. Čo i len zmienka o klaní bežeckom kratšom maratónu tyká mi okom ako i úst kútikom.
Platí totiž pravidlo, že čím je pretek kratší, tým je bolesť koncentrovanejšia. Povedzme, že priemerný bežec či bežkyňa musí počas preteku metabolizovať dvesto jednotiek bolesti - bolitrov. V prípade maratónskej trate s výsledným časom 3:20, to predstavuje jeden boliter za minútu. Pri desaťkilometrovom preteku s časom 40 minút je to však už päť bolitrov za minútu. Objektívne teda desiatka bolí päťkrát viac ako maratón. Subjektívne ešte viac, najmä u jedincov so sklonom k hystérii.
Ego
Ego – tá hnusná, malá, autonómna vec spôsobujúca eróziu vnútornej integrity. Ničí, ubližuje, no zároveň posúva ďalej - núti urobiť o jeden krok navyše. Prislúcha mu autorstvo všetkých veľkohubých vyhlásení, ktoré musím následne a hlavne pracne realizovať. A že ich zrovna o „desiatke pod štyridsať“ nebolo málo.
3, 2, 1, štart
Vzal som kondíciu utuženú tohtoročnými necelými tristo kilometrami behu a tváril sa nenápadne. V stredoeurópskom priestore silne ovládanom kultúrou vyznávania neúspechu, vlastnej nemohúcnosti a krásnych päťdesiatychsiedmych miest našich reprezentantov, sa inak ani nedá. Etiketa jednoznačne požaduje: mať sa zle, nebyť vo forme a ideálne mať i nejaký ten zdravotný problém. Schválne, počuli ste niekedy z úst Stredoeurópana niečo ako: „tvrdo som trénoval, načasoval formu, dnes vyhrám/dám osobák“? Šport je samozrejme iba reflexiou celospoločenskej klímy.
Takže tváril som sa nenápadne a myslel na to, že prvú polovicu zabehnem tesne pod dvadsať minút. Zbytok už bude biochemicky-fyzikálna rovnica, v ktorej nie je miesto pre žiadne subjektívne premenné. Jednoducho si ich nepripušťam. Viem sa predsa maximálne koncetrovať a podať výkon na úrovni vlastného potenciálu.
Kyslík stačil. Dobehol som v čase 39:41. Vedomý si toho, že ide o moje súčasné absolútne maximum – priemerny tep 198 bpm (97% HRmax) to len dokazuje. Priemer druhej polovice bol dokonca 202 bpm a posledný kilometer som išiel na reálnych 100% pri tepe 204 bpm.
Medzičasy
Kilometer | Čas | Priemerný tep |
1. a 2. | 7:40 | 190 |
3. | 4:04 | 197 |
4. | 3:59 | 198 |
5. | 3:58 | 196 |
6. | 4:03 | 203 |
7. | 4:06 | 200 |
8. | 3:51 | 202 |
9. | 4:03 | 202 |
10. | 3:53 | 204 |
Profil