Do Prahy som pricestoval plný nedôvery v samého seba: celý týždeň som sa necítil vo forme, navyše moje bežecké sebavedomie značne podkopalo i predzávodné znižovanie intenzity a objemov. Očakávania boli pesimistické, no pražská realita s rannou teplotou okolo 1°C bola ešte drstnejšia. Mal som dva dni na aklimatizáciu a väčšinu mozgového výkonu zabrala otázka čo na seba? Na štart Pražského maratónu v Stromovke som odchádzal zmierený s tým, že pobežím v dvoch tričkách s dlhým rukávom v kombinácii s vestou proti vetru. Nechcel som veriť vlastným očiam, keď si ostatní borci v šatni pripínali štartovné číslo priamo na tričko. Chvíľu som ich považoval za vadných a vzápätí som sa nechal strnúť davom – dobre som urobil. V inom prípade by mi hrozila vážna dehydratácia či dokonca úpal. Nie žeby sa zmenilo počasie, no priemerný tep 180bpm, mojich 88% maxima, dokáže vyprodukovať dostatok tepla. Ku koncu už viac ako by som si želal. Vhod padli dokonca i hubky s vodou, na ktoré som pôvodne neveriacky vypliešťal oči.
Subjektívne hodnotenie preteku je skôr negatívne. Dopustil som sa snáď všetkých základných chýb, pred ktorými býva maratónska omladina varovaná: prepálil som tempo, pretekal sa s inými, silou-mocou sa držal rýchlej skupiny, ignoroval tep, slepo dôveroval údajom z GPS, jedol a pil podľa pocitu. Vďaka spomenutým blbostiam sa mi podarilo niečo s čím som naozaj nepočítal: zlepšenie osobného maxima o vyše 34 minút, časom 3:21:56. Časom natoľko nečakaným, že ani cieľové foto nemám. Môj dvorný fotograf sa totiž do cieľa dostavil niekedy okolo 3:23 :)
Mimoriadne kladne hodnotím pretek cez prizmu emócií. Konečne mi maratón dal to, čo sľuboval a pri prvom pokuse nesplnil. Stres, strach, návaly eufórie, zimomriavky, nutnosť všetko vypustiť, tupo a rozostrene civieť pred seba a sústrediť sa na jediný cieľ. V cieli som bol natoľko dojatý, že som takmer slzu upustil.
Príjemné i menej príjemné fenomény pokračovali i po návrate do základného tábora. Tým menej príjemným bola chôdza po štyroch v snahe nájsť nejakú oporu, ktorá by mi pomohla sa prinavrátiť do radu antropoidov, teda na dve nohy. Naopak príjemné bolo zistenie, že som to tempo ani tak veľmi neprepálil. Polovica za 1:40:40 (4:46/km), druhá za 1:41:16 (4:48/km).
Po prvom maratóne som zaradil ďakovačku a napriek tomu, že pri tomto počine pociťujem určitú trápnosť, urobím tak i teraz. Ďakujem vám milí moji čitatelia, pretože práve vy ste boli hlavnou hybnou silou v časoch, kedy som to chcel z fyzických či motivačných dôvodov zabaliť a behať len tak pre potešenie. Plus pridávam ešte jedno špeciálne poďakovanie - to patrí slečne čitateľke z Prahy, nielen za poskytnutie základného tábora:)
Je priskoro na veľkohubé vyhlásenia, no je možné tento seriál o pár mesiacov prinesie druhú sériu s pozmeneným názvom „Maratón pod 3:15“ :)))
Maratónske päťky
Dlho som v sebe živil nádej na čas pod 3:20, čo ma hnalo dopredu. K vytriezveniu ma primel až fakt, že odchýlka merania GPS bola vyše 500 metrov. Podľa GPS som však maratón dokončil za 3:19 aj nejaké drobné:)
Článok o Pražskom maratóne na www.behej.com
