Z nula na maratón za dva mesiace
Keď budem veľký, budem kozmonautom, smetiarom, prípadne si kúpim Porsche. Ciele sú to úšľachtilé, už len byť veľký. Paradox onej veľkosti spočíva v pozorovacom uhle: vo svete detí, veľký znamená dospelý. Stojac na méte tretej dekády života vnímam terminus technicus byť veľký, ako každodenný útek pred pádom do priepasti dospelosti. Život je beh na dlhú trať, maratón je dobrou voľbou. Keď budem veľký, zabehnem maratón.
Prenatálne obdobie
Týždeň prvý: boxerské vyhlásenia
O tom ako o dva mesiace pobežím s cieľom pokoriť tri a pol hodinovú hranicu. O behaní maratónov toho ešte veľa neviem, ale vychádzam z logického predpokladu: bývalý premiér Mikuláš Dzurinda zabehol Medzinárodný maratón mieru 2005 za tri hodiny štyridsaťdva minút, čo v mojej reči znamená, že pod 3:30 by som sa mal dostať i bez tréningu:)
Prvý tréning ma vcelku uviedol do reality: 15 a pol kilometra, tempo 6:34 minút na kilometer (t.j. maratón za 4 a pol hodiny), krvavé mozole na nohách, strata schopnosti presúvať sa v priestore vlastnými silami a to nielen behom, ale i chôdzou, najmä tou po schodoch. No čo, som začiatočník, dal som si zlé ponožky, utešujem sa.
Tento týždeň zabehnem ešte dva rovnako dlhé tréningy, rýchlosť sa mi podarí dostať na 6:07 pri tepe 146. Napredujem rýchlo.
Týždeň druhý: telo vracia úder
Svoj unikátny tréningový prístup som nazval metóda veľkého skoku. Princíp je jednoduchý: začať s týždenným objemom okolo 50 km, organizmus si za dva-tri týždne zvykne, zabudne, že patrí nebežcovi a heuréka zrodil sa bežec. Môžem navyšovať objemy.
V snahe empiricky overiť hypotézu, na ktorej metóda veľkého skoku stojí som však narazil na jeden maličký problém: generálny shutdown imunitného systému. Celý týždeň bez tréningu.
Bez tréningu, nie však bez prípravy. Zvyšujem traffic spoločnosti Google, deriem oči nad knihami (Trénink pod kontrolou, Běhání, Sportovní výživa, Rozhodující jízda) a mením stratégiu:
základom je vyhnúť sa chorobe a zraniam
hlavný dôraz kladiem na regeneráciu, nie tréning
cieľom je maratón absolvovať v časovom limite (t.j. 5 hodín)
Rád by som poďakoval Ondrovi Vojtěchovskému a jeho fyziologickej poradni, ktorej holistický prístup k vytrvalostnému športu si ma hneď získal. Odporúčam najmä článok O čem je vytrvalost?
Týždeň tretí: new deal
Pokračujem metódou veľkého skoku, tentoraz však už so snahou pomôcť organizmu kde sa len dá.
Suplementácia. Nasadzujem môj obľubený multivitamín, pridávam cereálie Fitness od Nestlé obohatené o železo, ktoré by spolu s tabletkami vitamínu B12 mali zvýšiť schopnosť krvi transportovať kyslík do svalov.
Podpora imunity. Moja dôvera v tomto smere patrí Ambulancii klinickej výživy a teda Igorovi Bukovskému resp. jeho programu 1-2-3-4-5-štart z knihy Návod na prežitie pre muža, ktorý zahŕňa cesnak, citrusy, jablká, ovsené vločky, orechy a zeleninu. Cesnak, z lásky k svojím blížnym, vynechám, pridávam čaje: echinacea purpurová a zelený čaj.
Regenerácia. Striedanie studenej a teplej sprchy po každom tréningu, automasáž, časté kúpanie v osolenej vode a samozrejme strečing.
Koleno. V minulosti som mal problémy s ľavým kolenom, dva roky som skúšal chodiť po rôznych ortopédoch od štátnych až po súkromných, ktorí mi chceli do kolena zaviesť malú kameru a všakovaké iné nezmysly. Moje trápenie ukončil až už spomínaný Ondřej Vojtěchovský a jeho článok Achilovo koleno. Ešte raz veľká vďaka.
Návratový týždeň po chorobe začínam tam, kde som skončil: 45 kilometrov v štyroch tréningových jednotkách. Stále ma sprevádzajú pomerne silné bolesti svalov, ku koncu týždňa padne rozhodnutie trénovať iba trikrát do týždňa napriek skutočnosti, že takmer všetky tréningové plány vyžadujú 5 až 6 jednotiek. Princíp je jednoduchý: trikrát, ale poriadne – domŕtva a regenerovať.
Týždeň štvrtý: kopce
Prvé navýšenie týždenného objemu, na 50 kilometrov. Dva z troch výletov za kondíciou sa odohrávajú v kopcoch. Tretí je testovací: prvýkrát v živote ubehnem 20 kilometrov. V snahe testovať svoje schopnosti bežím na predpokladanom závodnom tepe, t.j. 173 bpm a dosahujem priemernú rýchlosť 5:46 na kilometer. Čo nie je zlé, no ďalších dvadsať kilometrov neprichádza do úvahy: chodidlá mám opäť krvavé, točí sa mi hlava, som rád, že sa dopotácam do postele.
Začínam silno pochybovať o tom, že maratón zabehnem.
Týždeň piaty: prvá tridsiatka
Opätovné navýšenie objemu, tentoraz na 66 kilometrov. V utorok prekonám svoj osobný rekord behom dlhým 22 km. Štvrtok rutinná pätnástka.
Sobota znamená zoznámenie sa s maratónskym povrchom, teda asfaltom, na ktorom za dve hodiny a päťdesiatdva minút prekonám vzdialenosť 30 km pri priemernom tepe 164 bpm. Nóvum je beh s fľašou vody v ruke, jedenie počas behu, ako aj zistenie, že bežne za reč nestojaca prekážka v podobe asi meter vysokého betónového múrika, sa po 25 kilometroch behu mení na bariéru, ktorej prekonie si vyžaduje sériu tuleních pohybov.
Prízemná matéria. Od blízkych sa mi nedostáva iba podpory morálnej, ale i materiálnej a tak v jednom týždni dostávam od kamaráta, bežeckého partnera a viacnásobného uspešného maratónca Karola nové tenisky. Vanda, moja čaja, sa pochlapila bežeckými gaťami. A tak z ničoho nič, ba priam proti mojej zásade nenakupovať športové vybavenie skôr, ako sa za športovca v danej oblasti môžem považovať, vyzerám ako naozajstný bežec. Čo je nesmierne zaväzujúce:)
Anorexia a homosexuáli. Jeden by neveril, čoho všetkého sú schopné obtiahnuté trištvrťové bežecké nohavice. Moje bežecké úsilie sa v časopriestore pretína s televíznou reportážou o mladej Nemke, ktorá športuje niekoľko hodín denne kvôli udržaniu ideálnej hmotnosti, čo predstavuje istý druh anorexie, ktorým údajne trpím i ja. Pre úplnosť dodávam, že pri výške 183 cm mám hmotnosť 72 kg, čo predstavuje BMI 21,5 (dobrá správa pre ľudí, ktorí sa snažia o kontrolu hmotnosti prostredníctvom behu: s prezentovaným bežeckým tréningom mi hmotnosť začala klesať o jeden kilogram týždenne a jej pokles sa mi podarilo zastaviť až kulturistickým gainerom).
Usmevná je i otázka či ma neotravujú homosexuáli, keď behám po vonku v obtiahnutých nohaviciach:)))
Týždeň šiesty: bolesti
Beh bolí: bolia achilovky, bolia úpony. Stačí trocha aktívnej regenerácia a na druhý deň má človek už iba svalovicu. Nie však po sobotnej tridsiatke. V nedeľu som musel vynechať pravidelný hokej (rovnako ako ďalšie týždne, až do maratónu). Je pondelok a ľavá noha vyzerá na odovzdanie do zberných surovín, mám problémy i chodiť. V utorok bežím 21 kilometrov, po zahriatí bolesti ustupujú. Po vychladnutí sú naspäť, ešte intenzívnejšie. Pridávajú sa zodrané bradavky: prvýkrát (opäť som bližšie k titulu bežec:) Štvrtkový beh vynechávam.
V sobotu som plný sily, ľavá noha pobolieva už len slabo a tak nastal čas vyskúšať náraz do steny. Hitting the wall je termín, ktorým sa označuje stav, keď telo spotrebuje zásoby glykogénu ako zdroju energie a začína byť závislé na tukovom pohone, ktorý je menej efektívny. Výsledkom je výrazné zníženie rýchlosti behu, rozostrené videnie, točenie hlavy, strata motivácie a neraz i vzdanie sa. Toľko teória, prax býva iná a lepšie je vyskúšať si to nanečisto.
Naraziť do steny sa mi podarilo po 26 kilometroch na čistej vode pri tepe 170 bpm. Pre úplnosť dodávam, že fúkal taký protivietor, že okoloidúci cyklisti išli len nepatrne vyššou rýchlosťou ako ja. Čo budem rozprávať, zostávajúcich 6 kilometrov som sa plazil, takmer plakal, nadával na všetko a všetkých a sľuboval si, že po maratóne priberiem minimálne 30 kíl, konečne dospejem a stanem sa váženým konformným občanom.
Sumár týždňa: predzávodné znižovanie objemu – 53km. Bežecké sebavedomie rozbité nárazom do steny.
Týždeň siedmy: liečenie
Bolesť ľavej nohy začína byť neznesiteľná. Maratón začína byť ohrozený. Musím sa vrátiť k rysovaciemu stolu a niečo vymyslieť. Po piatich hodinách štúdia zisťujem, že ide o Iliotibial band syndrome, ktorý takmer výhradne postihuje bežcov (čo je dobrá správa, lebo teraz aspoň viem, že už som bežec:). Zjednodušene povedané, ide o zapálenú šľachu z vonkajšej strany stehna.
Liečebný postup zahŕňa exotický strečing a tzn. HI-RICE (hydration, ibuprofen, rest, ice, compression, elevation). Na radu Karola som ibuprofen po 24 hodinách vysadil a pokračoval lokálnou formou: diclobene gél.
Noha sa postupne zlepšuje, i vďaka nižším objemom (48 km), ktoré sú súčasťou predzávodnej prípravy. Súčasťou prípravy je i testovanie nápoja Isostar Pro – Long Energy, ktorý by mal zabezpečiť dodávanie energie počas preteku.
Perinatálne obdobie
Týždeň ôsmy: maratón
Posledné dva tréningy, spolu 26 kilometrov a čakanie na veľké finále – nedeľňajší Tatrabanka City Maratón. Budíček, príprava nápojov, balenie, rozcvičenie, prezentácia, výstrel a je to tu: bežím svoj prvý maratón.
Bežím spolu s Karolom, ideme na dohodnutom tepe 164 bpm s cieľom dostať sa do cieľa a pokiaľ možno stihnúť to do štyroch hodín. Dohodnutý tep nám vydrží iba prvých 10 km, v porovnaní s ostatnými je to príliš pomalé tempo. Postupne zrýchľujeme na 171 bpm, no rýchlosť zostáva konštantná.
Beh je bezproblémový, trochu rozladenia prichádza v podobe asertívneho dobráka, ktorý mi z občerstvovačiek pobral isostary a müsli tyčinky jasne označené mojím číslom a tým úplne zrušil môj dve hodiny počítaný feeding protokol. Mimochodom, touto cestou by som ho rád pozdravil a upozornil ho, že nabudúce pobežím na gély, ktoré budem mať pri sebe a na občerstvovačky si odložím iba špeciálne pre neho pripravený laxatívny energy booster.
Po troch hodinách sme sa v dobrej pohode dostali na 30-ty kilometer a, čuduj sa svete, žiadna kríza, žiadne bolesti, navyše nádej urobiť štyri hodiny. Posledné občerstvenie a začína sa stíhací závod na 12 kilometrov. Teraz prišiel môj čas. Prvú pol hodinu ide tep celý čas cez 180 bpm. Z občerstvovačiek beriem iba špongie a snažím sa chladiť. Predbieham jedného bežca za druhým, mnohí už iba chodia. Neustále sledujem svoj Polar a v hlave sa snažím vypočítať, či to stihnem do štyroch hodín. Som na štyridsiatom kilometri a hodiny ukazujú 3:48, tep 192 bpm. Predbieham ešte asi 10 bežcov a ocitám sa v cieli. Výsledný čas 3:56:13. Dokázal som to.
Postnatálne obdobie
Týždeň deviaty: lízanie rán
Pondelok ráno: bolí ma každý kúsok môjho ja. Každé nadýchnutie, každý krok. Bolí ma hrdlo, mám nádchu. Cítim sa ako by ma prešla lokomotíva. Sedím pred prehliadačom a rozmýšľam, ktorý maratón bude ďalší.
Záver. Za ostatných osem týždňov som prebehol 377 kilometrov prostredníctvom 344 263 krokov za 37 hodín pri spotrebe 131 808 kJ (cca. 4 kg tuku:). Nie je to síce Oskar, ale aj tak by som rád poďakoval všetkým, ktorí ma podporovali a pomáhali mi, najmä Vande, Karolovi a Viktorovi Z. Dik.
Odkazy
Samová fotoreportáž
Tréningový denník
Fotogaléria
Do Prahy som pricestoval plný nedôvery v samého seba: celý týždeň som sa necítil vo forme, navyše moje bežecké sebavedomie značne podkopalo i predzávodné znižovanie intenzity a objemov. Očakávania boli pesimistické, no pražská realita s rannou teplotou okolo 1°C bola ešte drstnejšia. Mal som dva dni na aklimatizáciu a väčšinu mozgového výkonu zabrala otázka čo na seba?
Mám to za sebou: najťažší intervalový tréning prípravy - 5x 2km v tempe preteku na 10 km. Bolesti som sa nebál, tú mám rád. No veľmi som sa bál zranenia, ktoré by de facto odpískalo celé maratónske snaženie. Zdravotné potiaže sa zatiaľ neohlásili, tak dúfam, že ráno sa zobudím v stave rovnakom, ako sa uložím.
Neľakajte sa! Neprepadol som depresii, ani nie som pretrénovaný. Ide skôr o to, že za osem týždňov sa na maratón natrénovať 
...
...ako obvykle, čítať dobré rady a varovania mi nestačí. Jednoducho si to potrebujem vyskúšať na vlastnej koži. A tak som už týždeň po maratónskom debute veselo trénoval, pridal som 
Tretí pretek 
